Regarding the Pain of Others
Autorky: Mária Maxová, Tamara Almáši, Marianna Franková, Sofia Blahová
Kurátor a architekt výstavy: Maroš Bavolár
Trvanie: 16. 10. – 28. 11.
Kolektívna výstava s názvom „Regarding the Pain of Others“ odkazuje svojou koncepciou na rovnomennú knižnú esej americkej autorky Susan Sontag, ktorá sa vo svojich dielach venovala objektivizácii a percepcii telesnosti zo spoločenského a sociálno-politického kritického pohľadu. Taktiež skúmala aj chorobnosť tela, jeho nákazy a čo riešenie týchto nákaz znamená pre spoločenský kontext doby, v ktorej žila. Štvorica autoriek tieto fenomény ďalej rozširuje o feministické tendencie, osobnú mytológiu, tematiku crip aktivizmu, formálne prejavy telesnosti a kritiku patriarchálnych štruktúr. Zároveň ide aj o akési post-covidové vyrovnávanie sa s telesnosťou vlastného alebo autorkám blízkeho tela.
Maxová a Almáši vo svojej keramickej tvorbe pracujú s témou doslovnej objektivizácie, kde sa percepcia tela mení na sledovaných a tých, ktorí sledujú. Dvojica sa už dlhšie výskumne zaoberá telesnosťou, antropomorfizovanou, ale aj vo figurálnej maľbe. V iónickej keramike sa dvojica sústreďuje na tému percepcie tela, tela vlastného a odcudzeného, ktoré skúma samé seba pomocou citlivých dotykov a otvára nielen otázky telesnej dysmorfie, ale taktiež na viacerých stupňoch sociálnej kritiky rieši mužskú objektivizáciu ženských nahých tiel. V tomto prípade je žena minimalizovaná len na fragmenty svojho tela, svojho tela ako jediného prostriedku na získanie vlastnej kontroly. V kresbách sa už autorky oddeľujú. Almáši ukazuje domov, ktorý sa ale formálne mení na detaily ľudského tela. Táto až “neo-goticky“ pôsobiaca kresba pomocou ostrých hrán telo pichá, ničí, a znova stavia. Ako vlastný dom. Maxová mení seba na zviera a zviera sa mení na ňu. Telo sa antropomorfizuje a rozkladá v hlbokej vode.
Franková vo veľkoformátových látkových maľbách ilustruje ľudovú a spoločenskú sexualitu a opäť delí situáciu na “my“ a “oni“. Sledovaní a sledujúci. Kolektívna identita voyeristických mužov na plátnach požiera ženské telo a saje jeho telesné tekutiny. Autorka zároveň priznáva nemocničný materiál a domácu plachtovinu. Pomocou nich rozširuje kontext diel aj o tému domesticity a ľudovosti, kde plátna menších rozmerov ukazujú politizáciu tela a až etymologicky nazerajú na minulosť, kde sa termíny znázorňujúce telo skrývajú za hovorové zdrobneniny a humor.
Blahová vo vystavenej keramike koncipuje chorobu ako niečo, čomu sa oplatí vzdorovať. Krehkosť zavesených diel sa na výstave spája s krehkosťou tela poznačeného chorobou, kde zatvorené oči a sklonená poloha tela ilustrujú prvotné dojmy. Ďalej sa však objavuje oko otvorené a rezistentné, hľadajúce citlivé momenty precitnutia a introspekcie. Na jednej keramike vidíme psa, ktorý človeku v zajatí choroby prináša tak potrebnú pomoc a tichý vzdor.